Rádio Barcelona
Hlas Slovenskej republiky[1][2] (iné názvy: Rádio Barcelona,[1][3] rádio Barcelona,[4][5], Barcelona,[6] špa. Radio Barcelona) bolo rádio resp. rozhlasová vysielačka Slovenského akčného výboru (SAV), teda skupiny slovenského ľudáckeho exilu združenej okolo Ferdinanda Ďurčanského,[5] ktorý v rokoch 1939 – 1940 pôsobil ako minister vnútra a zahraničných vecí Slovenskej republiky (SR) a do roku 1945 bol poslancom Snemu Slovenskej republiky.[pozn 1] Vysielalo v roku 1947 z obce Salisano[1] v provincii Rieti v regióne Lazio v Taliansku.[4]
Činnosť
[upraviť | upraviť zdroj]Krátkovlnú vysielačku EAQ-1 zostrojil rádioamatér Dezider Murgaš (* 1922 – † 1989[10]) s pomocou Eduarda Moškoviča.[1] Vďaka dobrým vzťahom s talianskymi katolíckymi hodnostármi ju mohol Rudolf Dilong[6] umiestniť na vežu kláštorného kostola v obci Salisano, približne 45 km severovýchodne od Ríma, kde ho poslal františkánsky predstavený ako výpomocného kňaza do kláštora františkániek.
Vysielačka vysielala denne od marca do mája 1947, na krátkych vlnách v pásme 44.5 m[11] D. Murgaš denne dochádzal autobusom do Salisanu a prinášal texty programov, ktoré písali najmä F. Ďurčanský a R. Dilong, ktorý bol v SAV zodpovedný za činnosť vysielačky. Názov (resp. prezývka) Barcelona bol zvolený z krycích dôvodov a vychádzal z toho, že E. Moščovič čítal na úvod vysielania vstup „Aqui Radio Barcelona, signe el programa en slovaco“[2] (v preklade zo špan. „Tu Rádio Barcelona, hlásime sa s programom v slovenčine“). Vysielanie bolo orientované primárne na slovenských poslucháčov na území Slovenska. Vysielanie malo národný charakter namierený proti komunistickej strane a za obhajovanie slovenskej štátnosti v podobe zaniknutej SR, hlásajúc tézu o právnej kontinuite SR, ktorá slovami F. Ďurčanského nezanikla, „je len územím, ktoré obsadil nepriateľ“[4]. Vo všeobecnosti bolo cieľom aktivít SAV presvedčiť svetovú verejnosť o nespokojnosti Slovákov s ČSR a s jej politickým režimom,[5] hoci informoval aj o správach zo Slovenska zmieňujúcich sa o deportáciách miestnych obyvateľov do Sovietskeho zväzu.[12]
Vysielačka napokon skončila preto, lebo v Salisame rušila príjem talianskych rozhlasových staníc a pátrali po nej karabinieri.[2]
Reakcia ČSR
[upraviť | upraviť zdroj]Československej spravodajskej službe sa nepodarilo odhaliť a zabaviť vysielačku a preto sa ich zásah proti rádiu obmedzi len na rušenie vysielania. Predpokladala, že vysiela zo Severného Talianska.[2] Komunistická strana Československa a Komunistická strana Slovenska, ktoré sa v tom období pripravovali na prevzatie moci v ČSR a nastolenie diktatúry, využili aktivity SAV, vrátane činnosti Rádia Barcelona, na vykonštruovanie falošných, kompromitujúcich obvinení proti predstaviteľom Demokratickej strany.[5]
Poznámky
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ F. Ďurčanský ušiel v októbri 1945 ušiel cez Rakúsko a Švajčiarsko do Talianska, kde v januári 1946 spolu so Štefanom Polakovičom, Rudolfom Dilongom a svojim bratom Ján Ďurčanským založil SAV (F. Ďurčanský bol jeho predsedom, Š. Palkovič generálnym tajomníkom, R. Dilong tajomníkom a J. Ďurčanský patril medzi členov). Vyvíjali politickú činnosť za účelom presadenia uznania právnej kontinuity SR (napr. vo forme listov a memoránd určených pre veľmoci), čím sa dostali do rozkolu s Karolom Sidorom, ktorý pred 8. májom 1945 pôsobil ako vyslanec SR vo Vatikáne (keďže Vatikán pokladal kapitulačný akt vlády Štefana Tisa z 8. mája za zánik SR[7][8]) a následne sa utiahol do politickej pasivity, pomáhajúc exulantom zo Slovenska (najmä študentom) s vybavovaním azylu a po roku 1946 tiež s vyhýbaním sa československým pokusom o extradíciu, najmä vďaka jeho úzkym kontaktom s talianskymi úradmi a kresťanskými demokratmi. 17. júna 1947 s nimi odcestoval na falošný pas loďou Eugenio Costa do Buenos Aires v Argentíne, kde dorazili 11. augusta 1947. Pokračoval tu v exilových politických aktivitách v rámci SAV, ktorý sa v roku 1948 premenoval na Slovenský oslobodzovací výbor.[5][9]
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b c d LETZ, Róbert. Slovensko v rokoch 1945-1948 : Na ceste ku komunistickej totalite. Bratislava : Ústredie slovenskej kresťanskej inteligencie, 1994. ISBN 808529303X, s. 133.
- ↑ a b c d ŠPETKO, Jozef. Človek v sieťach : Slovenské slovo z rozhlasovej stanice Slobodná Európa. Bratislava : Kalligram, 2005. ISBN 807149710X, s. 181.
- ↑ GLEIMAN, Lubomir. From the Maelstrom : A Pilgrim’s Story of Dissent and Survival in the Twentieth Century. Bloomington, Indiana : AuthorHouse, c2011. ISBN 978-1-4520-2018-1, p. 316.
- ↑ a b c Kona, Martha Mistina – Kona, Viliam (eds.). Arcibiskup Dr. Karol Kmeťko. Wilmette, Illinois; Cambridge, Ontario : Dobrá kniha, 1989. ISBN 0919865356, s. 345.
- ↑ a b c d e LETZ, Róbert. Slovenský osvobozovací výbor. In Kocian, Jiří (ed.). Slovníková příručka k československým dějinám 1948–1989. Praha : Ústav pro soudobé dějiny AV ČR, 2006. ISBN 9788072851331, s. 37.
- ↑ a b POLAKOVIČ, Štefan. Ferdinand Ďurčanský v mojom podaní. In Repka, Vladimír (ed.). Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996. ISBN 82-88841-03-8, s. 191.
- ↑ ĎURICA, Milan S. Beziehungen zwischen der Slowakischen Republik und dem Heiligen Stuhl [Vzťahy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou]. In Slowakei XI/XII. 1973/74, H. 14, S. 88.
- ↑ SIDOR, Karol. Šesť rokov pri Vatikáne. Scranton, Pennsylvania : Obrana Press, 1947, s. 256-258, 278, 280-281.
- ↑ POLAKOVIČ, Štefan. Ferdinand Ďurčanský v mojom podaní. In Repka, Vladimír (ed.). Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996. ISBN 82-88841-03-8, s. 189-190, 194, 198.
- ↑ LIPTÁKOVÁ, Edita. Návraty k histórii našej obce. In Podbrezovský spravodajca. December 2011, roč. 15, č. 12, s. [3].
- ↑ OKÁĽ, Ján. Výpredaj ľudskosti. Cambridge, Ontario : Dobrá kniha, 1989, s. 345-355.
- ↑ POLAKOVIČ, Štefan. Ferdinand Ďurčanský v mojom podaní. In Repka, Vladimír (ed.). Slovenský politický exil v zápase za samostatné Slovensko. Bratislava : Dom zahraničných Slovákov, 1996. ISBN 82-88841-03-8, s. 195.